Fotografie z roku 2007
EN | CZ

Recenze hudebního alba

Přihlášení
Jméno
Heslo
Statistika webu | Email

 OPETH - Damnation


Celkové hodnocení alba: 94%
Rok vydání: 2003
Žánr: progressive rock
Celkový čas: 43:19
Skladby


Recenze:

OPETH se rozhodli po více jak deseti letech působení nahrát album, jenž by se odlišovalo od tradiční produkce. Na "Damnation" neuslyšíte Mikaelův brutální vokál, ani Martinovy rychlé šlapáky, ani deathové kytary. Celé album se totiž nese ve velmi komorním duchu, jemuž dominují akustické kytarové vybrnkávačky, psychedelická sólíčka a la PINK FLOYD, čistý Mikaelův zpěv, výrazná baskytara. Vzpomeňte si na ty akustické pasáže z klasických alb OPETH, v níž vynikl Mikaelův čistý vokál nebo velmi melancholická nálada, no a "Damnation" se skládá z osmi takových skladeb (+ 2 bonusy, jenž vyšly pouze na vinilu). Kluci nemohli zvolit trefnějšího producenta, než Stevena Wilsona a jeho studio No Man's Land. Steven současně s OPETH také vydal svoji novinku "In Absentia" (recenze) své kapely PORCUPINE TREE a právě k ní bych i tuto desku přirovnal.

Celou nahrávkou se táhne hustý opar psychedelie a obrovské sklíčenosti. Pakliže na klasických albech OPETH byly tyto prvky příjemným zpestřením, zde tvoří merito věci. "Damnation" je hodně specifická deska, pro recenzenta se nenaskýtá mnoho vodítek, k čemu ji přirovnat či zaškatulkovat zvláště pro čtenáře z metalového teritoria. Jak jsem řekl výše, k PORCUPINE TREE má poslední počin nejblíže, určitá paralela vede k Němcům EMPYRIUM, ale přesto OPETH zůstávají stále sví, nádherně melancholičtí.

Tato deska může být pro někoho velmi tvrdým oříškem, i já jsem se musel někdy doslova nutit prokousávat se tou masou bolesti a utrpení, tolik žalu najednou. Přece jenom klasická alba OPETH mi sednou více, neboť jsou variabilnější a jaksi progresivnější. Přesto tato deska dokázala ve mě probudit až mystickou atmosféru a to si myslím mělo být pointou desky. Takže přestože v současné době není zase až tak s čím srovnávat (nerad bych brousil někam k 70. létům), přesto v "Damnation" dřímá silný potenciál, jenž vyžaduje ještě mnoho poslechů. Doufám, že jsem tentokrát hodnotil objektivně.

Autor: Štěpán Šimek (hodnocení 85%)
Zdroj: http://www.abysszine.com/recenze/2003060401-opeth-damnation/
 



...vízia, vízia nesená rokmi a pilovaná hudobným umením stále k vyššej dokonalosti. OPETH svoju víziu vydanými albumami evolvovovali od svojej prvotiny „Orchid" až po virtuozitu vnesenú do diela posledného. OPETH sa vždy dotýkali temných atmosfér, melanchólie zastúpených nezameniteľnými akustickými vyhrávkami...„Zatratenie" však prináša klimax tejto atmosféry prenesený do progresívnej hudobnej dimenzie tak vzdialenej metalu a predchádzajúcej tvorbe, pritom však tak úzko súvisiacej.

„Damnation" sa tak nesie v znamení akustiky atmosféry skladieb ako "To Bid You Farewell", alebo „Face of Melinda" známych z predchádzajúcej tvorby. Avšak akustiky vkusne odetej do hávu čistých elektrických gitár s jemnými rezonanciami skreslania v nezabudnuteľných sólach...OPETH však idú ďalej a pohrávajú sa s precíznosťou každého nástroja, precítením a premyslením každého detailu v konečnom dôsledku splývajúceho v celok hraničiaci s dokonalosťou...

Tvár, v rysoch smutná, no jemná a pokojná na nás hľadí spoza okna s kvapkami uslzeného dňa. Jemný jazz/bluesový rytmus rozohratý v úvodnej „Windowpane" opakujúci sa v podmanivých sľučkách v súzvuku vystupujúcej virtuóznej basgitary a častokrát len dotykov bicích rozohráva spolu s podmanivým veľmi pokojným Akerfeldtovým hlasom symfóniu tichej melanchólie...Tiahly zvuk melotrónu a vystupujúce sólo zo sľučiek doprovodu len chvíľkovo roztrháva atmosféru skladby, aby sa mohla vrátiť opäť do pokojných a ešte smutnejších polôh. Vôbec použitie melotrónu a klávesového podfarbenia v spojení s hypnotickými riffmi má šokujúci efekt násobiaci atmosféru a temnotu albumu nevídaným, alebo skôr neslýchaným spôsobom... „In My time of need" v jednoduchšom začiatku a utlmeným rozsekaným recitálom opäť raz ku atmosfére gradujúcej spolu s refrénom až do výšin zatratenia. Výrazné užitie melotrónu, dramatické a až ostré prechody Lopezových bicích chvíľami vrhajú skladbu k relatívne agresívnejším polohám, aby opäť naplno mohli zapôsobiť časti z opačného pólu nálad až do záverečného stratenia. V mrazivo temnej kompozícii „Death Whispered a Lullaby" smrť zašepká uspávanku a v súzvuku akustických gitár progresívnych rytmov a sól s psychedelickou hrou efektov...Precítené vokály, kde Akerfeldtovmu nižšie položenému viac než zdatne sekunduje vyššie položený Steven Willson, musí byť jasné, že kúzlo tohto albumu nezmazateľne a pohlcujúco pôsobí.

Closure" len potvrdzuje už napísané, úvodný vrstvený vokál pôsobí magicky a v jemných úderoch zboostrovaných gitár skladba graduje k ekvilibristickému záveru bicích a perkusií s nádychom orientálnych motívov a melódií. Nečakaný useknutý koniec (spomínate na „Serenity Painted Death"?) opäť vrhá náladu k ťažko melancholickým polohám v „Hope Leaves". Trocha hry so zefektovaným utlmeným vokálom sa vzápätí prenáša k plnosti jemnej kompzície s využitím vrstvených chórických vokálov na podklade hypnotických akusticko/elektrických gitarových vybrnkávačiek a nezameniteľných Akerfeldtových virtuóznych no pritom umných sól. Prezentované myšlienky len podtrhujú pochmúrny podtón skladby...„And I know you never return to this place..." „To Rid the Disease" spája všetko predchádzajúce...vyzdvihovať opäť vokál, dokonalé zakomponovanie chórov účelné využite melotrónu aj klasického klavíra (Steven Wilson), celkovú súhru nástrojov a premyslenosť tejto ako aj všetkych kompozícií slovami nemá ani zmysel. Náväznosť na „Deliverance" konkrétne „By the Pain I See in Others" je v závere veľmi cítiť... Keď inštrumentálky na predchádzajúcich dielach OPETH tvorili tie najpochmúrnejšie časti tak v „Ending Credits" dochádza k istému odľahčeniu, s jasnou melodickou linkou vnášajúcou do záveru optimizmus, aby však bol vzápätí opäť strhnutý minimálnou kompozíciou "Weakness" tvorenou len utlmeným zefektovaným hlasom prichádzajúcim odniekiaľ a blúznivými skresleniami gitár odchádzajúcich niekam až do stratena a úplného záveru...

Záver tu myslím vôbec nie je potrebný...OPETH sa cez „Zatratenie" posunuli vo svojej tvorbe ďaleko, avšak blízko k absolútnej hudobnej dokonalosti, spojenia šerej atmosféry a citu s inštrumentálnou a kompozičnou vyspelosťou...stupnica tentokrát nestačí...

Autor: Arrow (10 z 10)
Zdroj: http://metalopolis.net/art_reviews.asp?id=1143